109. – úvaha: Postoj ke světu
zdenekfritz
Podnětem k reakci pisatele byl článek, kolující po internetu, o hrubé nevážnosti některých mladých lidí ke stáří. Jejich pohrdavá a urážlivá slova na adresu ,,starých, páchnoucích a líných netáhel“, za něž se stydí před svými přáteli z USA a jiných správných a kulturních zemí.
ČTENÁŘ:
Pán Fritz, dovoľte mi prosím vyjadriť-načrtnúť pár postrehov, ktoré i ja som síce len prevzal a spracoval z počutia, videnia či čítania (teda z diania vonkajšieho sveta), no sú mi nateraz aj kvôli záujmu a práci blízke a zároveň sa „akosi“ dotýkajú naznačených problémov výchovy a vzdelávania, ktorého som (sme) pozemsky súčasťou. Beriem, že tieto moje vyjadrenia nie sú konečné, (sú skôr subjektívne) a zároveň nemusia každému niečo povedať, no napriek tomu s túžbou po poodhalení príčiny týchto dejov a uvedomovaní si zodpovednosti za svoj každodenný prejav a tým aj podiel na tomto dianí chcem načrtnúť možný postoj, ktorým síce problémy nevyriešim, ale snáď zabránim (aspoň v sebe) ďalším zauzleniam, ktoré by mohli brzdiť ešte snáď možný vzostup ľudského ducha.
Teda: ani učiteľ, ani študent, ani akýkoľvek človek v nejakom zamestnaní tu nie je (na Zemi) po prvý krát. Sme tu, kde rôznorodosť stupňov zrelosti, či vedomia a sebauvedomovania ľudského ducha je dnes tak veľká a v takom veľkom počte ako nikdy predtým. Pospolu (vo všeobecnosti na planéte Zem) sme držaní práve hutnosťou pozemského tela, no neznalosťou z lenivosti a tým aj odklonom od dejov Stvorenia sme začali túto rôznorodosť ľudských duchov „osvieteným rozumom“ (vplyvom vyžarovania princípov Lucifera) humanizovať, emancipovať, miešať, spájať, zrovnoprávňovať a globalizovať, pričom sme jej chceli dať ešte aj pečať vymyslenej bezcitnej uniformity v ktorej už Boh nemá miesto. Pôžitok, ekonomická prosperita, konzum, veda, (ktorej študovanie má zaistiť „ďakujúcu“ budúcnosť) majú vraj zaistiť blahobyt a doslova „raj“ na zemi. Ale sami teraz vidíme kam to len došlo… prorokov sme neprijali, Synov sme nepochopili a ukrižovali a upálili… a vinica, ktorú sme si tak chceli privlastniť „už nerodí“; spejeme s ňou dňom čo dňom do rozkladu…
S pokorným priznaním svojho podielu viny na tomto stave, ale i s úprimným a poctivým nadobúdaním poznania a vedenia pomocou Slova je „Cesta Nádeje“ v uchopení vyvierajúcej záchrannej túžby stále otvorená a prístupná. Avšak ani Pán sa vo svojej dobe na Zemi už nevyjadroval k rôznym sociálno-ekonomicko-politickým otázkam, nedával k tomu žiadne praktické rady, neriešil naše každodenné pozemské problémy (to musíme zvládnuť už sami), ale ponúkol vedenie pre ducha v Slove.
„Kto prichádza z Pravdy, ten spozná, kedy k nemu hovorí Pravda“- odpovie Pán na otázky ohľadom snažení falošných prorokov, ktorí maximálne môžu ponúknuť pozemskú – vedeckú – ľudskú múdrosť. Aj v sociálno-výchovných otázkach. No radostný záchvev citu na oltári ducha ako odpoveď na volanie Ducha, na oslovenie Pravdy, to pravdivé a jediné živé, som/sme prehlušili prílišnou učenosťou, kritikou, či strojovou prácou rozumu, k čomu ešte dnešná záplava ďalších informácií len viac a viac dopomáha. No nie a nie sa duchovne prebudiť. Ale tento krok je mňa, pre nás ten najpotrebnejší, bez toho to nejde a je to to najťažšie, lebo to musím za seba urobiť ja sám. „Odvážne vpred je Bohu milé“ mi k tomu vraví Syn Človeka a ja mu dôverujem.
Po tomto odbočení by som rád túto úvahu dokončil v načrtnutí osvojenia istého druhu rešpektovania, ktoré má svoje hranice, v ktorých voči blížnym, spolupracovníkom či žiakom nielen rešpekt vyžadujem, ale i rešpekt dávam v tom správnom slova zmysle (teda bez zmäkčilosti, alebo autoritárstva).
S úctou a rešpektom môžeme v tom vnímať tieto 3 okolnosti: