O T Á Z K Y   P R O   Ž I V O T

Motto: Lidé mají sice Slovo, ne však pochopení. A to je přece to hlavní ve všech věcech. Když chybí pochopení, pak ani vědění nic nepomáhá! /Všudypřítomnost/

Od Vás k Vám...


 

Od pana Mariána Ruru:


 

Základní otázka.

Rád by som poukázal na snáď dôležité úsilie a poctivé vysporiadanie sa so slovom, výrazom, či pojmom duch, ktoré prináša i jedinečné prežitie toho, čo to je.

 Zaiste každý z nás vie, ako je ťažko opísať niečo, čo je pohyblivé, ale predsa prežitia a precítenia možné, niečo, čo nesmie byť len naučeným a hmlisto (bez jasných „kontúr“) používaným alebo zmiešaným pojmom, „niečo“, čo určite nie je len práca mozgu, ale ani pocitový život či „život“ túžob, potrieb a prianí, o ktorom častokrát počujeme, že je to život duše.

 No v Slove Posolstva sa dozvieme, že podstatou človeka je ľudský duch, ktorým som, ktorý iba pôsobením, či pohybom robí človeka človekom. Dozvieme sa, že človek nemá samostatne pôsobiacu dušu, ale je dušou po odložení pozemského obalu a takáto duša určite nemá nič spoločné s dušou (samostatne pôsobiacou) zvieraťa. Ale ani Pán Boh nie je duch a nie je ako Taký ani duchovný, pretože Duchom, teda tvoriacim a oživujúcim elixírom, je jedine Jeho Vôľa, z ktorej všetko vzniká a ktorá sa i  „sama“ formuje do rôznych odstupňovaní a druhov, z ktorých (v tomto pôsobení Vôle) vychádza i človek, aby ako „nositeľ“ tohto Ducha, teda Vôle tiež za počal v  tejto Vôli svoju cestu vývoja, pohybu a pôsobenia.

 Ako ľudský duch som v tomto pôsobení viazaní na Vôľu Božiu, no slobodnou vôľou, ktorá je vlastnosťou každého ducha sa rozhodujem, čím ale i „vyvažujem“ schopnosť magnetického priťahovania každého duchovného. Zároveň ako ľudský duch stojac na najvzdialenejšej duchovnej úrovni od blízkosti Božej, nepatrím medzi stvorených, ale medzi vyvinutých, či momentálne i vyvíjajúcich sa v živej túžbe po sebauvedomení. Možno je dobré pripomenúť že (nevedomý) duchovný zárodok, vyjdúc (hnacia túžba) na cestu svojho vývoja, má „po istom krátkom“ pôsobení tlaku Vyžarovania Svetla a pomoci pomocníkov iba počiatočné „ešte nezrelele“ vedomie, pričom ľudskú formu (dieťaťa) má v počiatkoch iba jeho „prvý bytostný obal“. Postupne sa tento zárodok vo svojej pohyblivosti , „ochutnávaní“ a priťahovaní „premieňa“ , či nadobúda formu ľudského ducha, a to následne a súčinne vyvoláva i stvárňovanie foriem ďalších našich obalov.

 A kdesi tu, v našich dejinách ducha, ale aj pod tlakom princípoch Lucifera, nastala chyba. Prvotná krása sa našou nedbalosťou a lenivosťou znečistila a „krídla ducha“ postupne zakrpateli, alebo dokonca i odpadli. Vonkajšie vplyvy prostredia sa stali pre nás viac ako pohyb Ducha v nás. A duch zaspal ... i zrazu sa dnes pýtame: kto a čo som, čo je to ten duch, kde a ako ho hľadať a nájsť? A ako môžem ako človek mať ducha, dušu i telo? Veď to, že máme ducha sa dokonca i dočítame v Posolstve. A kto som potom „ja“ ako ten čo má ducha? Ako mám ako človek prebudiť svojho ducha? Čo to znamená, keď mám spiaceho ducha, keď až činnosť a pohyb ducha robí (a oživuje, prežaruje) človeka človekom? A  ako je to s tým „ja“ , „človek“ a „duch“, keď nájdeme (v istých súvislostiach), že i to niekedy milé „ja“ je prekážkou pre vzostup a prebudenie ducha, teda mňa? Ako to chápať a vedome prežívať?

 Veď to „ja“ , ktoré si to teraz i takto uvedomuje a o tom píše, či číta, to sa i pýta, to i cíti, (alebo aspoň pociťuje), vníma svet okolo a vo vnútri seba, niečo i chápe a niečo s údivom spoznáva, niečo chce a niečo si i praje, plače i smeje sa, usiluje, túži a modlí sa, rozhoduje, tvorí i pracuje, sedí, uvažuje ale i niekoho, či niečo tak normálne miluje, alebo má rád.

 A vedomie toho všetkého je vedomie ducha, či záležitosť „denného vedomia“ ako schopnosti ducha človeka, ktorý i počas spánku/oddychu predného mozgu tela nespí, ale ako-tak pohybuje sa a vyžaruje? A potom ako to je s tým spánkom ducha (ktorý i takéto vedomie má), keď i duša a jej vyžarovanie, krv, aura, pocity, práca a činnosť kognitívnych a pohybových funkcií tela, nervová sústava, ... to tu je a je to závislé nielen od kalórií z jedla a plodov zeme, vyžarovania bytostných, z „kalórii“ umenia, sociálnej interakcie..., ale i zo samotnej činnosti ducha?   Ako si to všetko normálne ujasniť a prežiť bez umeleho vyhľadávania nejakého mystického zážitku so sebou samým?  

 Áno, chápem, že sa (i sám seba) pýtam na záležitosti prejavov ducha v širšej hmotnosti, do ktorých pôsobí citom a zároveň i citom vyciťuje, čo všetko musí ako formy pred vstupom do Raja zrelý a sebauvedomelý duch zanechať, aby ako zdokonalený obraz prastvorených obrazov Božích  tam spoluúčinkoval vo Vôli Božej.

 Ako je to s tým?

 Momentálne tomu chápem a vysporiadúvam sa s tým tak, že bez akéhokoľvek nahovárania si ako človek som ľudský duch, teda ten, kto svojou činnosťou utvára a robí človeka. Spiaci duch znamená, že momentálne ako duch vo svojom vedomý nepoužívam (veľmi málo používam) schopnosť „krídel“, teda celkový svoj pohyb som spomalil, a to úplné „nositeľstvo a napojenosť na Ducha a následné pôsobenie a vývoj“ sa z vedomia nepoužívaním schopnosti vytratilo, zaspalo.  Najdôležitejšie nepracuje a preto akoby som celý vo svojej skutočnej úlohe zaspal  a začal sa venovať len svetskému, hmotnému, ktoré tým i silnelo (mozog a rozum) a genetic ky sa te lesne „dedilo“ (obraz ducha vo vreci zviazaného rozumom). Keďže ani duša ani telo s mozgom a rozumom nemôžu byť o sebe samostatné (iba duch a bytostné oživuje hmotnosť, samostatná bytostná duša zvierat je niečo iné, ja to nemám), tak ten rozum alebo i niečo z duše nemôže byť „vedľa stojaci a samostatný konkurent ducha“, čo dokáže ma ako ducha zviazať. Vinu na tom nesiem vo svojom chcení a vyžarovaní sám, čím zároveň som Silu Nebies nasmeroval nesprávnym smerom – hriech proti Duchu Svätému. A v tomto hriechu stále ako duch žijem, skôr živorím ako márnotratný syn, ktorý až Slovom sa „rozpamätá“ na Otca, Brata, Domov a Hodnoty ducha. Veľký Dar Otca mi navr acia poz nanie, kto a čo som. Zároveň kde som a kam sa môžem/mám/musím vrátiť.

 Teda keď má človek prebudiť ducha, ktorého má, tak sa netreba sústrediť  na slovíčko „mať“, ale zbadať v tom „byť“. Analytické rozdeľovanie a hľadanie tu nemá zmysel a syntéza tu tiež veľmi nepomôže.

 Prebudiť svojho ducha je v tomto zmysle prebudiť „spiacu“ schopnosť mňa ako ducha, ktorý si to v pokore začína uvedomovať, pretože iba to ho/mňa robí skutočným človekom. Bez toho si len nahováram, že som človek vo stvorení. Preto spanie ducha nie je úplná nečinnosť ducha, ale jeho obmedzenosť a nevidenie toho najcennejšieho, čo mal a znovu môže získať v používaní, pretože Duch je Pohyb. I takýto „spiaci“ duch vyžaruje a oživuje svoje obaly. Tie sa nikdy nemôžu osamostatniť, môžu iba ducha zaslepiť. A z ducha i "žijú".

 Pohybom  sa tu nemieni mať čo najviac vonkajších aktivít, ktoré preto nemusia byť známkou prebudenosti ducha. Ide o Pohyb vo MNE, kde sa stávam PRIEPLAVOM pre pôsobenie Ducha, ktorému sa v slobode otváram, ktorého ale nikdy si nemôžem privlastniť. V tomto tu privlastnení je „mať Ducha“ ďalší hriech.

 Preto mať ducha je BYŤ tým, kým ako duch vo stvorení skutočne som! A k tomu ma opäť volá SLOVO....    

 Hovorenie o tom, že mám ducha a som duchom musí vychádzať zo záchvevov a prežitia toho, kým to vlastne som... Inak je to tiež len naučené a dogmaticky prijaté ...    

 A vytrápiť sa s tým musí za seba každý sám... aj ja, ktorý takto tu o tom píše ...

 Pokora, túžba, chcenie, modlitba, Slovo, otvorenie sa, poznanie, vedenie, vedomie, účinkovanie. Dej Božej Vôle. Pomocná ruka, záchranné lano, iskra, plameň, milosť, žena a muž, pôsobenie... a SÚD! Pán Boh – Imanuel – Ježiš - Prakráľovna – Parsifal – Mária – Irmingard - ... – celkové stvorenie – Syn Človeka – Vôľa Božia - Duch  a duch človeka.

Reťaz vodcov, čností, pomocníkov, svetlé nitky, ... , Slovo Posolstva, vážne zamyslenie, vyburcovanie, prijatie, práca na sebe samom, pochopenie, vzostup, spása, čistá radosť, pravá Bohoslužba, Vďačnosť. Pravda!  

 ---

  S pozdravom a želaním všetkého dobrého

 M.R.

 P.S.: Prepáčte mi za prípadné chyby.

 

 

Malichernost nezná bratra

Velikost se projevuje v nadhledu

Pravda osvobozuje

Dogma spoutává

Život je cesta, která by vždy měla směřovat Domů...